Europeniaze verzus „právny štát“: Maďari a Poliaci bojujú aj za nás, pridali sa Slovinci. A čo naši?

Bratislava 24. novembra 2020 (HSP/Foto:TASR/AP-Olivier Matthys)

Trápna hra o podmienenie vyplácania peňazí z rozpočtu EÚ a Fondu obnovy „dodržiavaním princípov právneho štátu“ pokračuje: Brusel nechce prísť o jedinečnú príležitosť vziať členským štátom ďalší kus suverenity, Maďari a Poliaci vzdorujú

V EÚ sa teraz hrá partia s veľkými peniazmi. Schvaľuje sa rozpočet na roky 2021 až 2027 a popri tom ešte „Fond obnovy EÚ na pomoc členským štátom, aby sa ľahšie vyrovnali s následkami pandémie koronavírusu“ vo výške ďalších 750 miliárd eur, teda spolu to tvorí 1,8 bilióna (1800 miliárd) eur.

Zo sedemročného rozpočtu by Slovensko mohlo čerpať 18,6 miliardy eur a z Fondu obnovy 5,84 miliardy eur, teda takto by sme mohli v pôžičkách a dotáciách dostať vyše 24 miliárd eur. Tieto peniaze, obidva balíky, však musia byť najskôr jednomyseľne schválené všetkými členskými štátmi.

A s tým je problém. EÚ si totiž vymyslela podmienku: vyplácanie týchto peňazí má byť podmienené „dodržiavaním princípov právneho štátu“. A tvrdí, že Maďarsko a Poľsko princípy právneho štátu dlhodobo nedodržiavajú. S tým však Maďarsko a Poľsko nesúhlasia: oni tvrdia, že princípy právneho štátu dodržiavajú. Tieto dve krajiny, a zdá sa, že už aj Slovinsko, odmietajú, aby im EÚ dávala rôzne neoprávnené dodatočné podmienky. Za daných okolností deklarujú, že pod takúto dohodu nedajú svoj súhlas – a tým prijatie oboch finančných balíkov nateraz blokujú.

Kde je zádrheľ?

„Nerozumiem strachu z tejto podmienky,“ hovorí nemecký minister pre európske záležitosti Michael Roth Maďarom a Poliakom, „veď ak dodržiavate zásady právneho štátu, nemáte sa čoho báť.“ Na rozdiel od neho však tomu milióny Európanov rozumejú až príliš dobre. Ono to totiž nie je ťažké chápať tomu, kto chce rozumieť. A nie je ťažké ani pochopiť, že argumentácia pána ministra je „tak trochu“ demagogická a zavádzajúca. Pozrime sa, o čo tu vlastne ide.

Ako sme už spomenuli, Poľsko aj Maďarsko deklarujú, že princípy právneho štátu dodržiavajú. Tak teda kde je problém? Nuž v tom, že bruselská centrála má na vec iný názor a o tom, čo sú princípy právneho štátu, chce rozhodovať ona. Teda v reále je to celé trochu inak: nejde o to, že by Maďari a Poliaci odmietali dodržiavanie právneho štátu – v skutočnosti sa tu hrá o to, že oni odmietajú odovzdať Bruselu právo na výklad toho, čo je a čo nie je právny štát. Inými slovami, odmietajú pokus Bruselu vziať národným štátom salámovou metódou ďalší kúsok ich zvrchovanej moci. A to je trochu rozdiel.

Keďže nikde nie je presne špecifikované, čo sú „princípy právneho štátu“, Poľsko aj Maďarsko tvrdia, že takáto vágna formulácia, to je vlastne bianko šek pre bruselskú centrálu, aby mohla pri ľubovoľnej príležitosti vydierať neposlušné krajiny nepridelením financií pod zámienkou, že nedodržiavajú princípy právneho štátu – a tým ovplyvňovať ich rozhodovanie v rôznych veciach, ktoré (ešte) stále patria do ich zvrchovanej pôsobnosti.

Veľká časť obyvateľov východnej Európy veľmi jasne vidí, že tu vôbec nejde o samotný pôvodný predmet sporu, ktorým sú nejaké abstraktné európske hodnoty a právne princípy, ale o mocenskú otázku: pokus o ďalšie oklieštenie suverenity národných štátov.

Čo otázka migrácie? Neuvedomujú si to, alebo…?

A s tým prichádza ďalší problém: hrozba zaplavenia východnej Európy nepôvodnými etnikami. Nedávno v Českej televízii na názor (to ani nebola otázka) silne zaujatej moderátorky, že dodržiavanie princípov právneho štátu vôbec nesúvisí s témou migrácie, odpovedal český europoslanec Ivan David: „Súvisieť to samozrejme môže práve preto, že týmto spôsobom je možné vysvetľovať tie ,európske hodnoty‘: že medzi európske hodnoty patrí solidarita – a odmietanie migrantov môže byť interpretované ako narúšanie solidarity. Tak to jednoducho je a vôbec sa nečudujem, že Maďarsko má taký názor, pretože rovnako ako Poľsko je povinné obhajovať záujmy ľudí vo svojej krajine,“ povedal David.

Ak Maďarsko a Poľsko teraz ustúpia, a ak Brusel v budúcnosti povie, že záväznou súčasťou právneho štátu sú aj inovované pravidlá pre migráciu, nejaký Dublin vo verzii 5 či 6, alebo hoci aj 99, tak potom už východoeurópske štáty nebudú mať žiadnu páku, ako odmietnuť podeliť sa s neokoloniálnymi západnými veľmocami o migračnú katastrofu, na ktorej nemajú ani najmenšiu vinu.

Je teda jednoducho zavádzaním, limitne sa blížiacim zákernému klamstvu, ak agenti centrály, ako napríklad minister zahraničia SR Ivan Korčok, hovoria, že „dodržiavanie princípov právneho štátu nemá nič spoločné s kultúrnymi ani s etickými otázkami, ani s migráciou“. Lenže ak by náhodou aj zatiaľ nemalo, tak už zajtra môže mať. Ak Brusel dostane právo rozhodovať o tom, čo je právny štát a čo nie je, potom o tom bude môcť rozhodnúť aj vo vzťahu k kultúrnym a etickým otázkam, a teda aj k migrácii.

Kde sú dvaja právnici, tam sú tri právne názory, hovorí starý aforizmus. Neurčitosť zákona je zdroj moci „majiteľov práva“, hovorí iný citát. A v tomto prípade zvlášť platí, že je pre krajinu naozaj rizikom ponechať výklad práva v rukách cudzincov, ktorých záujmy sú ich vlastné a celkom odlišné od záujmov občanov danej krajiny. Páni ako Korčok či Šimečka to musia veľmi dobre vedieť, iste nie sú takí hlúpi, aby si to neuvedomovali. Je preto naozaj veľmi vážnou otázkou, čo ich motivuje sa správať tak, ako sa správajú.

Vydieranie a trestanie národných štátov

Je zaujímavé, ako urputne ľpie vysoko morálna a ušľachtilá EÚ na dokonalosti poľského či maďarského súdnictva, ale veľkoryso prehliada, že asi niet takého zločinu, ktorý by „partnerom“ EÚ v NATO ako sú Turecko a najmä USA nebol dobrý pri dosahovaní ich cieľov všelikde vo svete.

V tomto kontexte naozaj ťažko vnímať úporný boj EÚ za „právny štát“ inak ako obyčajnú plutokratickú snahu vziať národným štátom moc, ktorú ich občania demokraticky odovzdali svojim politickým reprezentáciám. Aj preto summit lídrov Európskej únie, kde bolo témou maďarské a poľské veto, nepriniesol zatiaľ žiadnu zmenu. Maďarský premiér Viktor Orbán povedal celkom jasne, čo si o veci myslí: podľa neho podmienka „dodržiavania právneho štátu“ je v skutočnosti „nástrojom na vydieranie a trestom pre krajiny, ktoré odmietajú migrantov“.

Zablokovanie schvaľovania európskeho rozpočtu a Fondu obnovy znamená pre EÚ problém. No vlastne by vôbec nemuselo byť: poľské, maďarské (a údajne už aj slovinské) veto by mohli ostatné krajiny Únie „obísť“ využitím takzvaného mechanizmu posilnenej spolupráce, ktorý v zmysle zmlúv o EÚ umožňuje najmenej deviatim členským krajinám, aby presadili dôležité opatrenie, ktoré blokuje malá menšina členských štátov. Na schválenie Fondu obnovy ani sedemročného rozpočtu by tak nebol potrebný jednomyseľný súhlas. Ostatné štáty by mali právo sa po použití mechanizmu posilnenej spolupráce pripojiť podľa svojej vôle.

Poviete si, veď to je výborné, všetci budú spokojní: kto sa bude chcieť na dodržiavaní niečoho dohodnúť, ten sa dohodne, a kto nechce, ten nemusí. Tak funguje demokracia. Lenže takéto riešenie by znamenalo, že ním nie sú viazané krajiny, ktoré sa nepridali – a tým by sa vlastne stratila pointa celého tohto snaženia: aby Brusel dostal ďalšiu páku na ovládanie členských krajín, a najmä tých „neposlušných“.

Jadro finančného pudla

Peniaze z eurorozpočtu a Fondu obnovy sú spoločné. Sú z daní poplatníkov z jednotlivých členských krajín. Áno, niektoré štáty platia viac, ale to sú zväčša tie bohaté krajiny majiteľov, ktoré aj viac cicajú ostatných, ktorí sú ich ekonomickou silou znevýhodňovaní. Tie kompenzácie sú z mnohých dôvodov úplne namieste – netreba podľahnúť pocitu, že si náš podiel na europeniazoch nezaslúžime.

Keď si prídete do banky vybrať svoje vlastné peniaze z účtu, banka tiež nemá právo si vymýšľať ešte dodatočné podmienky, ktoré musíte splniť, aby ste ich dostali. Sú to vaše peniaze! Pokus Bruselu vydierať týmto spôsobom je nedemokratický a podlý.

Analytik denníka Sme zdôrazňuje: „Je v najvyššom záujme Maďarska aj Poľska, aby sa k európskym peniazom dostali. Oba štáty sú čistými prijímateľmi, z Únie k nim prúdi viac peňazí, ako Budapešť a Varšava do Bruselu odvádzajú.“ Ale keď páni analytici povedali A, iste vedia, že tu je aj B na dopovedanie.

Páni analytici musia vedieť, že tie európske peniaze, o ktoré tu ide, sú dvojakého druhu: dotácie a pôžičky. Požičať sa dá a bude sa dať vždy – otázka je iba výška úroku. A áno, dotácie potešia, lenže problém je, že všetky tieto peniaze sú limitované tým, že môžu byť použité iba na „europrojekty“, ktoré zase môžu dostať iba eurokonformné eurofirmy v predom eurostanovených eurooblastiach, ako sú solárne elektrárne, rozvoj 5G sietí a podobne.

Veľmi pekne to vystihuje citát Václava Klausa ml., ktorý povedal: „Väčšina dotácií je číre zlodejstvo, pretože ide o peniaze zobrané platcom daní a rozdané skupinám, ,ktoré vedia‘.“

Samozrejme, celé to huncútstvo bude musieť niekto nakoniec splatiť – iste neuhádnete, kto. No a pokiaľ ide o to čisté prijímateľstvo… keby východoeurópske krajiny zaviedli daň z dividend alebo iné mechanizmy, ktorými by zabezpečili svoju ekonomiku tak, aby zisky, ktoré sa v krajine vyprodukujú, tam aj ostali, tak by sa karta obrátila: odrazu by sa ukázalo, kto je skutočným prijímateľom, a kto iba kolóniou. Dlhodobo na to poukazuje napríklad popredný francúzsky ekonóm Thomas Piketty a mnohí ďalší.

Samozrejme, reálna politika je „umenie možného“ a ak je šanca dostať naspäť za rozumných podmienok aspoň časť z peňazí, ktoré odtiekli do cudziny vo forme dividend z rozpredanej (ukradnutej) ekonomiky, tak sa treba o to snažiť. Ale nie za každú cenu. Zapredať dušu diablovi sa nemusí vyplatiť…

Prečo taký zhon?

Prečo EÚ tak hystericky trvá práve teraz na podmienení vyplácania európskych peňazí bezpodmienečným podriadením sa členských krajín diktátu Bruselu, aj za cenu hrozby rozpočtového provizória a odkladu čerpania zdrojov z Fondu obnovy? Je to iba tým, že tu je príležitosť pritlačiť cez veľké peniaze? Alebo je za tým aj niečo iné?

Doposiaľ to nikomu nechýbalo, ale zrazu je tu takáto podmienka, doslova vydieračská, na ktorej trucovito nástojí nielen bruselská centrála, ale aj agenti týchto síl pôsobiaci na Slovensku vo vysokých funkciách. Pritom ľuďom na týchto pozíciách, keby boli vlastenci, by malo predovšetkým záležať na tom, aby ich krajina dostala peniaze, na ktoré má nárok.

Fakt, že tým Brusel riskuje problémy, konflikt a situáciu, že Európa nedostane načas peniaze, zároveň odhaľuje pravú tvár tohto molocha a naznačuje, že jeho skutočná agenda a ciele môžu byť úplne iné, než záujmy európskych národov a občanov. A naviac, tá situácia vzbudzuje dojem, že sa ktosi veľmi ponáhľa. Ktovie prečo…

Ivan Lehotský