Ocenený sudca Macek: Nedôveru cítime aj v praxi. Ľudia si myslia, že potrebujú vybavovača
25.1.2021 00:05
akt. 22.06.2021 04:23

Ocenený sudca Macek: Nedôveru cítime aj v praxi. Ľudia si myslia, že potrebujú vybavovača

4fotky v galérii
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk
Uložiť článok
„Je dôležité žiť tak, aby vám ani sledovanie úplne nevadilo,“ tvrdí muž, ktorý vybudoval register partnerov verejného sektora.

Jaroslav MACEK , predseda Okresného súdu v Žiline, má pod palcom agendu protischránkového zákona, a teda register partnerov verejného sektora.

Od vzniku registra si do súdnej siene zavolal Ivana Kmotríka, vymazal z neho firmu Anext spájanú s exministrom Smeru Jánom Počiatkom a podnikateľom Jozefom Brhelom a vďaka registru sa k vlastníctvu Agrofertu na Slovensku nepriamo priznal aj český premiér Andrej Babiš.

Za svoju poctivú prácu v talári získal ocenenie Biela vrana 2020.

Jaroslav Macek priznáva, že mu je ľúto, ako časť skorumpovaných sudcov kazí meno aj poctivej práci ich kolegov. Hovorili sme s ním o slovenskom súdnictve, fungovaní registra i o osobnom prežívaní pri vynášaní verdiktov.

V rozhovore sa dozviete:

  • ako vníma skorumpovaných sudcov;
  • ako nedôveru v justíciu pociťuje v praxi;
  • čo by pomohlo slovenskému súdnictvu;
  • ako sa zakladal register, ktorý bol svetovým unikátom;
  • aké sú limity protischránkového registra;
  • čo je za sudcovským rozhodovaním;
  • či je náročnejšie rozhodovať v rodinných alebo trestných kauzách;
  • prečo sa neobáva sledovania.

O sudcoch je v poslednej dobe počuť hlavne v negatívnom slova zmysle – zoznam môžeme začať niekde pri bývalej štátnej tajomníčke Monike Jankovskej a pokračovať cez žilinského sudcu Pavla Polku až po bývalú predsedníčku Krajského súdu v Žiline Evu Kyselovú. Nehnevá vás niekedy, ako výrazne títo ľudia znižujú dôveru v ostatných sudcov?

Človek má z toho pocit smútku a márnosti svojej práce. Svoj čas, úsilie a energiu som venoval registru partnerov a chcel som niečo vybudovať. Potom príde policajná akcia a ukáže sa niečo, čo nám celý imidž roztrhá na franforce a verejnosť nám potom prirodzene nedôveruje.

Samozrejme, sú to veci, ktoré človeka hnevajú.

Ako nedôveru ľudí pociťujete v praxi?

Je to niekedy cítiť zo sťažností účastníkov, ktoré vybavujem ako predseda súdu. Účastník sa napríklad sťažuje, že celý proces trvá strašne dlho a že je to určite tým, že na súde nemá vybavovača a to je dôvod, prečo musí tak dlho trpieť a čakať na súdne rozhodnutie.

Na začiatku roka 2020 slovenskej justícii nedôverovalo 72 percent občanov Slovenska. Dôvera v súdy na Slovensku stále viac klesá, čo podľa vás treba zmeniť?

Je to beh na dlhé trate. Justícia je veľmi konzervatívne prostredie a len odráža stav spoločnosti. Ak sa v nej udejú zmeny, v justícii sa odrazia väčšinou s časovým odstupom.

Ľudia, ktorí do našich radov prídu, tam pravdepodobne zostanú ďalších 40 rokov. Dnes máte v justícii ľudí, ktorí nastúpili od roku 1980 až po takých, ktorí nastúpili teraz. Ľudia, ktorí do systému postupne pribúdali, mali nejaké názory, určitú mentálnu výbavu a odrážajú aj dobu, v ktorej prišli. Keď to chcete zmeniť, bude to nadlho. Je to proces postupnej zmeny.

Čo by slovenskej justícii najviac pomohlo?

Mali by sme byť otvorení, vysvetľovať svoje rozhodnutia, presvedčiť verejnosť prostriedkami, ktoré máme – zverejňovaním rozsudkov, prítomnosťou verejnosti na pojednávaniach, tým, že budeme otvorení komunikácii s novinármi.

Keď verejnosť nevie, čo sa deje za zatvorenými dverami kabinetu, má k tomu nedôveru. Keď budeme hrať s otvorenými kartami a náležite vysvetľovať svoje rozhodnutia, môže to pomôcť dôvere.

Raz ste povedali, že odôvodnenie rozhodnutia sudcu musí byť natoľko presvedčivé, že presvedčí aj stranu, ktorá prehrala. Myslíte si, že slovenskí sudcovia vedia dostatočne verejnosti vysvetliť svoje rozhodnutia?

Ako ktorí. Možno nám chýba mediálny tréning a schopnosť postaviť sa pred ľudí a rozprávať. Toto treba tiež natrénovať a nie sa toho báť. U mňa je to jednoduchšie, pretože roky prednášam a tým sa človek prirodzene naučí verejne komunikovať.

Je dôležité mať schopnosť hovoriť verejne tak, aby mi nevadila verejnosť v pojednávacej miestnosti. Túto schopnosť by mal mať každý sudca. Len sa to treba naučiť a možno to trénovať. Aj v sudcovskom zbore vidíte ľudí, ktorí nemajú problém sa postaviť a vysvetľovať.

Na jednej strane stoja obvinenia z toho, že súdy rozhodujú na objednávku oligarchov a politikov, na druhej strane sú však aj obvinenia z rozhodovania na základe verejnej mienky a médií.

Treba k tomu pristupovať citlivo. Sudca hlavne nemôže podliehať tlaku a rozhodovať na základe verejnej mienky alebo na základe tlaku médií – či už pozitívneho, alebo negatívneho. Od toho sa sudca musí oslobodiť. Podľa mňa to nie je v žiadnom rozpore s tým, že keď treba, rozhodnutie vysvetlím a odkomunikujem, aj keď hlavným komunikačným nástrojom vysvetlenia rozhodnutia by malo byť jeho odôvodnenie. Vždy by sa malo písať tak argumentačne silne, aby ľudí presvedčilo.

Rozhodnutia nie sú len pre účastníkov – mnohokrát sú pod drobnohľadom odbornej verejnosti z právnických fakúlt, advokátov, ktorí rozhodnutia študujú z odbornej stránky, a treba byť pripravený na to, že sú sledované a treba ich dobre odôvodniť.

Ako môže obyčajný človek – človek mimo justície, mimo politiky – zlepšiť stav spravodlivosti na Slovensku?

Platí zásada: „Právo svedčí bdelým“. Ľudia musia uplatňovať svoje práva, nemôžu na ne rezignovať, musia si všímať svet okolo seba a byť aktívni. Mnoho ľudí je nastavených na to, že nemajú šancu niečo zmeniť a je zbytočné, aby sa človek v čomkoľvek angažoval.

V komunálnej sfére som sa s tým stretol veľakrát. Niečo sa deje, niekde je čierna stavba, niečo nekalé a ľudia si povedia, že na to nebudú upozorňovať, nejdú s tým nič robiť, lebo aj tak nemajú šancu niečo zmeniť.

Máme však množstvo prostriedkov na to, aby sme si svoje práva bránili – možnosť petičného práva aj sloboda slova na Slovensku je veľmi široká, máme možnosť obrátiť sa na rôzne orgány ochrany práva: na ombudsmanku, na prokuratúru. Tá má nielen trestný, ale aj netrestný úsek, čo veľa ľudí nevie. Je to úsek, ktorý rieši prešľapy orgánov verejnej správy.

Toto všetko sú orgány ochrany práva, ktoré je možné využiť, ale tie nemôžu začať konať bez podnetu. Aj v našom prostischránkovom registri je drvivá väčšina podnetov od občanov, novinárov. Keby neprichádzali, nemôžeme tie veci prešetrovať. Ja si možno niečo všimnem v médiách a začnem konanie z vlastnej iniciatívy, ale gro našich konaní vychádza z aktivít ľudí a novinárov.

Unikátny register

Skúste teda ľuďom laicky vysvetliť, ako funguje spomínaný protischránkový register alebo register partnerov verejného sektora, ktorému šéfujete.

Napríklad keď sa pohybujete po meste, po obci a vidíte, že obecnú alebo mestskú zákazku má určitá spoločnosť, viete sa v registri dopátrať, kto za tou spoločnosťou je – či to náhodou nie je bratranec mestského poslanca, ktorý si dohodne zvýhodnené ceny a tuneluje mestský rozpočet.

V podstate by nám nemalo prekážať, že sa o tú zákazku uchádza bratranec poslanca. A priori by sme nemali vylučovať zo zákazky príbuzenstvo, ide len o to, aby bola súťaž o zákazku férovo nastavená. Musíme vedieť skontrolovať, kto skutočne stojí za tým, kto sa k zákazke dostal, či sa k tej zákazke dostal vo férovej súťaži a za férové ceny. 

Protischránkový register vznikol aj kvôli pochybnostiam, že biznis okolo verejných zákaziek ukrýva pravých aktérov. Tento register pomáha odhaliť ľudí, ktorí sú za nimi. V čase vzniku tohto registra nič podobné neexistovalo, bol to svetový unikát. Ako sa niečo také buduje?

Začínalo sa s tým ťažko, nemali sme sa čím inšpirovať. Bolo to trochu podobné obchodnému registru, takže z neho sa dalo niečo prevziať.

V registri sa však uplatňuje aj jedinečný princíp, ktorý pri iných registroch nenájdeme – predovšetkým zákon o registri partnerov verejného sektora je postavený na princípe obráteného dôkazného bremena, čo je súčasne jeho najväčšia sila.

Znamená to, že ak je niekto zapísaný v registri, má v prípade preverovania povinnosť preukázať súdu, že údaje, ktoré sú zapísané v registri, sú pravdivé. Súd nemá zisťovať, či je to, čo je v registri zapísané, pravda, ale ten, kto je zapísaný, musí súdu predložiť balík dôkazov, ktoré o tom súd presvedčia.

V podstate to poviem tak – bolo by veľmi príjemné, keby som mohol ísť pravdu o vlastníkoch spoločnosti preverovať niekam na Seychely alebo Kajmany, no z logických dôvodov je však systém obrátený – zapísaná spoločnosť mi musí doložiť doklady o tom, kto skutočne za ňou je.

Rozhodovali ste o firme Infra Services, v ktorej figuroval Ivan Kmotrík, vymazali ste z registra IT firmu Anext spájanú s Jánom Počiatkom a Jozefom Brhelom, nepriamo sa vďaka vám k firme Agrofert na Slovensku prihlásil český premiér Andrej Babiš. Čo považujete za najväčší úspech registra?

To, že vôbec funguje. Na jeho margo bolo veľmi veľa skeptických hlasov – že to nebude fungovať, že sú to zbytočne vyhodené peniaze. Na úplnom začiatku sme bojovali napríklad s informačným systémom, ktorý bolo treba vytvoriť na zelenej lúke. Bolo to ohromne stresujúce a som rád, že to funguje.

Aké sú limity protischránkového zákona, respektíve kde vidíte medzery v protischránkovom zákone?

Žiadny systém nikdy nebude stopercentný, vždy sa k tomu však budeme snažiť blížiť. Keď sa však pozrieme na množstvo subjektov, ktoré boli v registri zapísané, a počet konaní, ktoré boli iniciované na našom súde a v ktorých mala byť pochybnosť o správnosti zápisu, je to mizivé percento.

Nasvedčuje to tomu, že zápisy by mali byť pravdivé. Nehovorím, že sú pravdivé vo všetkých prípadoch, ale počet prípadov, keď sú tie zápisy spochybnené, je veľmi malý oproti iným registrom, v ktorých sú evidované rôzne údaje. Chybovosť je v tomto registri výrazne nižšia.

Aký ďalší zákon podľa vás na Slovensku najviac chýba na to, aby sme sa mohli opäť posunúť v oblasti transparentnosti a spravodlivosti?

Momentálne mi nič nenapadá, ale urobilo sa veľmi veľa. Máme zverejňovanie zmlúv, súdnych rozhodnutí, máme protischránkový zákon, máme zákon o zaistení majetku. Všetko sú to nástroje na zvýšenie transparentnosti, ktoré do seba zapadajú ako skladačka, ale vždy treba systém vylepšovať.

Sudca a človek

Protischránkový zákon nemá ani päť rokov a každé vaše rozhodnutie má vysokú váhu, lebo tvorí judikatúru a preveruje zmysel protischránkového zákona. Vaše rozhodnutie sa dá napadnúť len na Ústavnom súde. Zároveň rozhodujete vo veľkých kauzách. Ako sa vám preberala a možno aj každodenne preberá takáto zodpovednosť?

Každé rozhodovanie každého sudcu a v každom prípade je zodpovedné, má vplyv na ľudské osudy. Keď ste trestný sudca, rozhodujete o veciach, ako je ľudská sloboda. Vo veciach rodinných ide tiež o ľudské osudy, o deti. Naozaj tam nejde o fazuľky.

My sme možno viac na očiach, ale v princípe je to rovnaké ako pri rozhodovaní v rodinných alebo trestných kauzách.

Takže si myslíte, že práca každého sudcu je približne rovnako náročná?

Nikdy by som nechcel vyzdvihovať jeden druh rozhodovania alebo jeden druh agendy pred druhou. Nie je to dobré. Hovorí sa, že každá líška chváli svoj chvost. V každom prípade autoritatívne vstupujete do ľudských osudov. Na niekoho to má finančný dosah, inokedy rozhodujete, koľko bude otec so svojím dieťaťom alebo o ľudskej slobode.

Zrejme sú za takými rozhodnutiami prebdené noci.

Verte, že sudcovia nad tým veľmi veľa rozmýšľajú a trápia sa nad mnohými rozhodnutiami. Veľa sudcov rozhodovaním žije, nosia si to domov. Nie sú to veci, ktoré vypustíte z hlavy v momente, keď zatvoríte dvere na súde.

Akú najnepríjemnejšiu skúsenosť máte vo vašej kariére sudcu?

Veľmi zodpovedné a náročné bolo rozhodovanie o slobode, keď som robil trestného sudcu. Sú to veľmi vážne rozhodnutia, keď máte niekoho poslať na roky do väzenia.

Vy však pre svoju prácu čelíte aj vyhrážkam či trestným oznámeniam. Zrejme ich máte za sebou už dosť a naskytá sa mi otázka – je to niečo, na čo si človek dokáže aspoň sčasti zvyknúť?

Úplne zvyknúť sa na to asi nedá, ale vzhľadom na to, že je to už celá séria, tak postupne si na to človek trochu zvyká. Nemyslím si však, že to komukoľvek robí dobre, ale na druhej strane musím byť profesionál a vedieť zniesť aj takéto veci.

O tom, že vaša práca nie je práve najbezpečnejšia, svedčí aj fakt, že máte zo zákona obligatórne právo na ochranku. Nehovoríte si niekedy, že by ste radšej robili niečo iné?

Niekedy sa to sám seba pýtam, kde som v živote spravil chybu (smiech). Prečo som nešiel robiť informatika, čo ma tiež kedysi veľmi bavilo. Možno by som sa v tom celkom dobre uplatnil.

Vyšetrovateľ Jaroslav Láska, ktorý pracoval na kauze zmeniek, v rozhovore pre Aktuality.sk povedal, že si uvedomil, kto je Marian Kočner, až keď si všimol, že ho niekto sleduje. Vieme o tom, že sledovaní boli novinári, a to dokonca aj po vražde Jána Kuciaka. Rozhodujete vo veľkých kauzách, nestalo sa vám niečo podobné a neobávate sa toho, že budú sledovať aj vás?

O konkrétnom sledovaní neviem a nemám vedomosť o tom, že by niečo také prebehlo. Vylúčiť sa to nedá, možno sú profesionáli, ktorí to vedia urobiť tak, že o tom ani neviete. Je dôležité žiť tak, aby vám to sledovanie úplne nevadilo. Nechodím na nevhodné miesta, nerobím nič také, čo by som považoval za kompromitujúce.

Takže súhlasíte s tézou, že justícia je tak trochu ako rehoľa tým, že sudca musí byť zdržanlivý.

S tým súhlasím. V súvislosti s týmto povolaním človek musí zniesť aj určité obmedzenie sociálnych kontaktov. Človek je sudcom 24 hodín denne a musí dbať na vážnosť sudcovského povolania, máme to nariadené priamo zo zákona. Treba sa tomu prispôsobiť v celom živote. Jednoducho, treba si vyberať, kam a s kým chodiť, zvažovať, čo je ešte vhodné a čo nie.

Jaroslav MACEK (1973)

Študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komneského v Bratislave, začínal ako právnik vo Všeobecnej úverovej banke.

Sudcom je od roku 2003, odvtedy pôsobí aj na Okresnom súde v Žiline. V rokoch 2006 a 2007 bol podpredsedom, od roku 2011 bol poverený jeho vedením, neskôr sa stal predsedom. Vo funkcii bol do roku 2012 a vrátil sa do nej opäť v roku 2016.

Je jedným z dvoch sudcov, ktorí sa na žilinskom súde venujú registru partnerov verejného sektora. Ako sudca sa špecializuje na konkurzy a reštrukturalizácie.

Pedagogicky pôsobí na Žilinskej univerzite, Paneurópskej vysokej škole a aj Justičnej akadémii.

Za rok 2020 získal ocenenie Biela vrana.

ČÍTAJTE VIAC O TÉME:
Schránkové firmy
Pridajte si Aktuality do svojho kanála správ Google.