Pomsta za Assangea? Likvidácia politikov v Ekvádore prostredníctvom trestného práva

Bratislava 6. mája 2024 (HSP/Foto:TASR/AP-Matt Dunham)

Jednou z juhoamerických krajín, kde sa v posledných rokoch likvidovali „nepohodlní“ politici nástrojmi lawfare (hybridná vojna prostredníctvom práva) [1], bol Ekvádor. Nejde síce o krajinu, ktorá by bola svojím vplyvom a významom porovnateľná s Brazíliou alebo Argentínou, napriek tomu je potrebné ju spomenúť, pretože práve tu sa ukázali niektoré nové trendy pri manipulácii politickej súťaže prostredníctvom protikorupčných trestných konaní

Arbitrážne súdy a Julian Assange

Podobne ako ďalšie štáty Južnej Ameriky, aj Ekvádor patril ku krajinám, kde sa na konci 20. storočia uskutočnili neoliberálne ekonomické reformy. Na začiatku 21. storočia sa však prejavili aj ich nedostatky – obrovské majetkové nerovnosti, masová chudoba a daňové úniky. Neoliberálna hospodárska politika rýchlo stratila podporu verejnosti a zosilnelo volanie po sociálnej spravodlivosti či ochrane pred neokolonializmom. Hlavným kritikom extrémnych protrhových experimentov bol Rafael Correa, ktorý v roku 2007 zvíťazil v prezidentských voľbách a zostal prezidnetom po celú dekádu (2007 – 2017). Išlo o pomerne úspešné obdobie, keď sa podarilo znížiť chudobu o 38 %, pričom aj priemerný rast HDP na 1 obyvateľa bol oveľa vyšší než predtým. [2]Tento rast sa uskutočňoval napriek problémom, ktoré vyvolala finančná kríza v USA v roku 2008. Ekonomický úspech viedol k etatistickým investíciám do školstva, zdravotníctva a sociálnej oblasti. Ekvádor v tomto období však získal aj veľké množstvo nepriateľov. Nepriazeň USA privolal najmä poskytnutím politického azylu Julianovi Assangeovi, ktorý strávil skoro sedem rokov na ekvádorskej ambasáde v Londýne.

Ďalším dôvodom nepriazne mocných zahraničných skupín bol fakt, že Ekvádor v roku 2013 odstúpil od všetkých zmlúv o ochrane investícií, ktoré umožňovali arbitrážne riešenie sporov investor – štát [3]. Priamym dôvodom boli kauzy, pri ktorých arbitri na základe pravidiel ICSID od Svetovej banky priznali investorom miliardy dolárov kvôli tzv. nepriamemu vyvlastneniu. V októbri 2012 priznali ropnej spoločnosti Occidental 1,77 miliardy dolárov [4] a neskôr 400 miliónov firme Burlington, dcérskej spoločnosti koncernu ConocoPhillips. [5] O nespravodlivostiach aritrážneho systému ochrany investícií sa hovorí už dlho, pretože tieto krajiny pravidelne odvádzajú investorom miliardy dolárov z dôvodov, ktoré by národné súdy sotva považovali za oprávnené. [6] Arbitrážne procesy sa však ťažko posudzujú, lebo sú na rozdiel od „obyčajných“ súdnych konaní neverejné a netransparentné. Prezident Correa zriadil komisiu (Caitisa), ktorá mala posúdiť celý systém arbitrážneho súdnictva a tá prišla k záveru, že systém je nespravodlivý, jednostranne zvýhodňuje investorov a navyše, nesplnil ani očakávania na prílev zahraničných investícií. [7] Veľkí investori tak v roku 2013 stratili šancu obracať sa na arbitrážne súdy a museli využívať vnútroštátne ekvádorské súdy, podobne ako ostatní podnikatelia. Aj kvôli uvedeným krokom zostal Rafael Correa medzi masami populárny do konca výkonu svojej funkcie a jeho hnutie Movimiento Alianza País (AP) sa stalo favoritom volieb v roku 2017.

Lava Jato a cezhraničná „právna vojna“

Vplyvné zahraničné sily však hnutiu AP jeho politiku neodpustili, a preto do ekvádorských volieb v roku 2017 zasiahli prostredníctvom „boja proti korupcii“. Dôležitú úlohu zohrala brazílska kauza Lava Jato. Ako už bolo uvedené v predošlých textoch, [8] v Brazílii viedla kauza k odsúdeniu Louisa Ignacia Lulu da Silvu, veľkého favorita prezidentských volieb 2018, ktorý práve kvôli rozsudku nemohol kandidovať. Po roku a pol vo väzení sa ale ukázalo, že v tomto prípade sudca s prokurátorom manipulovali trestné konanie a Lulu da Silvu súd kvôli tomu predčasne prepustil. Dospelo to až tak ďaleko, že Federálny najvyšší súd v Brazílii v septembri 2023 vyslovil neprípustnosť svedectiev, získaných na základe dohôd s kajúcnikmi zo stavebného koncernu Odebrecht v akomkoľvek súdnom konaní. Ešte v roku 2017 sa ale v Brazílii i v Ekvádore brala kauza Lava Jato ako „hotová vec“. Protikorupční sudcovia a prokurátori v Brazílii a Ekvádore boli zosieťovaní prostredníctvom mimovládnych organizácií financovných z USA a dokázali koordinovať svoj postup bez ohľadu na hranice. Brazílsky tím pod vedením sudcu Sergia Mora a prokurátora Deltana Dallagnola, ktorý manipuloval aj Lulovu kauzu, tak spolupracoval s ekvádorskymi prokurátormi, najmä s Dianou Salazarovou. Hnutie AP veľmi precenilo formálne garancie justičnej nezávislosti v Ekvádore a aj preto nedostatočne vnímali riziko vplyvu zahraničných mocností a ich mimovládnych organizácií, presadzujúcich „boj proti korupcii“.

Väčšina ekvádorských trestných konaní kvôli kauze Lava Jato sa začala ešte za prezidenta Correu, pričom sa dané podozrenia zväčša seriózne vyšetrovali. Pri lawfare sa však kombinuje reálny postup proti korupcii s postupom proti politickým oponentom a v súčasnosti je zjavné, že práve to nastalo pri trestných konaniach v Ekvádore, najmä v procese proti Jorge Glasovi. Ten v rokoch 2013 – 2017 pôsobil ako Correov viceprezident a keďže Correa v roku 2017 už kvôli ústavným limitom nekandidoval, bol Jorge Glas pravdepodobným kadidátom hnutia AP na funkciu prezidenta vo voľbách. Práve na začatie trestného konania proti nemu však oponenti využili kajúcnika z brazílskeho koncernu Odebrecht (José Conceição Santos). [9] Keďže koncern podnikal aj v Ekvádore, kajúcnik vzniesol mediálne pôsobivé obvinenia proti Jorgemu Glasovi. Podozrení sa chytili maistreamové médiá, pre ktoré to bola vítaná príležitosť na útoky proti „mafii“. Aj kvôli tejto diskreditačnej kampani postavila strana AP ako kandidáta do prezidentských volieb v roku 2017 iného ľavičiara menom Lenin Moreno a Jorge Glas mal byť len jeho viceprezidentom.

Lenin Moreno v máji 2017 prezidentské voľby skutočne vyhral, avšak po nástupe do funkcie zásadne zmenil rétoriku a začal sa dištancovať od Rafaela Correu i Jorge Glasa, ktorí mu najviac pomohli vo víťaznej kampani. Už v auguste 2017 zbavil všetkých oprávnení a zdrojov viceprezidenta Jorge Glasa. Začiatkom októbra 2017 Glasa obvinili zo zosnovania zločineckej skupiny, korupcie a neskôr prišlo aj k jeho impeachmentu. Trestné konanie sa začalo i voči exprezidentovi Rafaelovi Correovi, ten však stihol ešte v júli 2017 opustiť krajinu a dodnes žije v exile. To Jorge Glas také šťastie nemal a bol odsúdený v dvoch protikorupčných konaniach na šesť rokov odňatia slobody za založenie zločineckej skupiny a osem rokov za prijímanie úplatku. Okrem toho mal zaplatiť sumu vyše 7 miliónov dolárov, ktoré však nezaplatil, a tak štát skonfiškoval aspoň jeho byt v Quite. Glasovo odsúdenie bolo mediálne presvedčivé, a to preto, lebo za korupciu bol odsúdený aj jeho príbuzný Ricardo Rivera.Je celkom možné, že Glas bol naozaj skorumpovaný, i keď spravodajstvo v médiách bolo príliš jednostranné a niekedy to vyznelo, že má nahradzovať slabosť dôkazov.

Pravicový obrat ekvádorského Lenina

Prezident Moreno sa síce zbavil svojich hlavných konkurentov, avšak svojím konaním spôsobil rozpad hnutia AP. Po strate popularity medzi masami aj on sám čoraz viac upadal do závislosti na oligarchických médiách. Typickým sprievodným javom lawfare je aj snaha o umlčanie kritikov a objektom prenasledovania sa stali tiež názory kritizujúce trestné konania. Rôznym šikanám bol vystavený spravodajský kanál Telesur. Ten vznikol ešte v roku 2007 s ambíciou byť ľavicovou latinsko-americkou alternatívou voči CNN: podporovali ho ľavicové vlády od Argentíny až po Nikaraguu a jedným z hlavných podporovateľov bol aj Ekvádor. Práve Lenin Moreno však podporu kanálu úplne zrušil, dokonca ho v Ekvádore začali blokovať. Zásadnými krokmi ekvádorskej vlády v ekonomickej oblasti bolo zasa opätovné podriadenie sa systému arbitrážneho súdnictva na ochranu investícií, podpis dohody s MMF a privatizácia štátneho majetku. [10] Zvlášť nečakaná bola kooperácia s oligarchickým klanom Bucaram, [11] ktorý patril k hlavným oponentom strany AP. V zahraničnej politike bolo najznámejším Morenovým krokom vydanie Juliana Assangea britským orgánom. Tieto konania však boli v Ekvádore extrémne nepopulárne a prezident si nimi veľmi znížil popularitu. Na konci funkčného obdobia mal dôveru iba 9 %, [12] pričom medzi tými, ktorí ho v roku 2017 zvolili, to bolo dokonca iba 5 %. Paradoxne, medzi pravicovými voličmi predstavovala podpora ekvádorskému „Leninovi“ v tom istom čase až 21 %.

Dôležitá otázka pritom je, čo sa udialo s človekom, ktorý hrdo nosil krstné meno „Lenin“ (podľa sovietskeho vzoru) a ktorý si predtým tak veľmi zakladal na ľavicovej orientácii. Prečo po nástupe do funkcie zásadne opustil ľavicovú politiku a začal plniť želania USA? Prečo výhradám voči svojmu viceprezidentovi Jorge Glasovi uveril až tesne po voľbách 2017, hoci sa o nich písalo ešte pred voľbami? Jedným z pravdepodobných vysvetlení je hybridná vojna prostredníctvom práva. Napriek tomu, že Moreno skoncentroval v rukách nemalú moc, do konfrontácie s aktérmi lawfare, podporovanými zo zahraničia, si netrúfal. V Južnej Amerike vtedy ešte rezonovala živá skúsenosť, keď sa prostriedkami lawfare podarilo ovplyvniť voľby 2015 v Argentíne a tiež vyvolať úspešný impeachment proti prezidentke Dilme Rousseffovej v Brazílii (2016). Aj voči Leninovi Morenovi bolo určite možné vzniesť rôzne obvinenia, napr. pri off-shorových schémach v Belize a Paname (Ina Investment Corporation). [13] Pri tom všetkom je zaujímavé, že práve on sa nestal objektom podobnej mediálno-justičnej kampane ako Correa či Glas alebo Rousseffová a Lula da Silva (v Brazílii). V jeho veci sa síce tiež začalo vyšetrovať, ale z nejakého dôvodu opatrne a ani po skončení prezidentského mandátu v roku 2021 neprišiel návrh na väzbu – dokonca ani po tom, čo sa kvôli nenávisti ekvádorskej verejnosti rozhodol odsťahovať do Paraguaja. To, že sa protikorupčné orgány a mainstreamové médiá pri Morenovi ukázali ako málo aktívne, ostro kontrastovalo práve s „ťažením“ proti exprezidentovi Correovi. V Correovom prípade sa štátne orgány intenzívne usilovali o vydanie z exilu na trestné stíhanie a umiestnenie do väzby – nakoniec bol odsúdený in absentia. Ekvádorské orgány poslali aj medzinárodný zatykač, avšak ten bol pripravený veľmi nepresvedčivo a k vydaniu exprezidenta nedošlo. [14]

Protikorupčný bankár ako prezident?

Práve kvôli oportunistickej politike prezidenta Morena bola vo voľbách roku 2021 ľavica porazená a novým prezidentom sa stal Guillermo Lasso, vlastník veľkej banky (Banco de Guayaquil). [15] Ako inak, hlavným programom veľkého bankára bol boj proti korupcii, vrátane trestania „zločincov“. S touto témou sa mu darilo, nakoľko pozornosť verejnosti sa upierala na kauzy jeho ľavicových oponentov. Po víťazných voľbách sa mu však už dariť prestalo. Začal s masívnou privatizáciou a likvidáciou sociálnych opatrení. To prinieslo celonárodné protesty, ktoré ešte zostrila vysoká inflácia. Po prvých krokoch vo funkcii tiež spľasla bublina Lassovej protikorupčnej rétoriky, najmä kvôli odhaleniu jeho vlastných pochybení. Už v októbri roku 2021 sa objavili tzv. Pandora Papers s informáciami o off-shorových spoločnostiach a daňových únikoch rôznych vplyvných ľudí. Jedným z hlavných odhalení boli informácie o Guillermovi Lassovi a jeho daňovej „optimalizácii“. [16] V Ekvádore to vyvolalo vlnu rozhorčenia a v decembri 2021 sa politickí oponenti pokúsili o jeho impeachment. Tentokrát to ešte „protikoručný“ prezident ustál a odvolať sa ho nepodarilo. [17]

Súčasne s Pandora Papers sa však objavovali informácie o manipulácii trestných konaní v brazílskej kauze Lava Jato, ktoré v roku 2022 viedli o. i. k prehodnoteniu trestných konaní proti Jorge Glasovi. Ako sme uviedli, aj Federálny najvyšší súd v Brazílii vyhlásil neprípustnosť výpovedí brazílskych kajúcnikov, ktorí ho v roku 2017 usvedčovali. To malo dopad aj v Ekvádore a sudca Emerson Curipallo podmienečne prepustil Jorge Glasa na slobodu. Rozpad protikorupčnej „mytológie“ predstavoval pre Guillerma Lassa veľký problém, ešte vážnejšie však boli stále nové a nové informácie, ktoré kompromitovali jeho banku. Zvlášť nepríjemné boli podozrenia, že spolupracoval s albánskymi zločineckými skupinami. To umocnilo odhalenie väzieb Lassovho švagra na albánskeho mafiána Dritana Gjiku. [18] Postupne sa od Guillerma Lassa začali dištancovať aj jeho spojenci, keďže si chceli uchovať aspoň zvyšky dôveryhodnosti. Kríza v Ekvádore dospela tak ďaleko, že sa proti prezidentovi opäť začal proces odvolávania, impeachment. V roku 2023 bola už Lassova reputácia prakticky nulová a impeachment jasnou záležitosťou. V tejto situácii sa Guilermo Lasso rozhodol rozpustiť parlament, [19] čo automaticky viedlo k predčasným parlamentným a prezidentským voľbám. Tie vyvrcholili druhým kolom prezidentskej voľby 15. októbra 2023.

Voľby 2023 a vražda liberálneho kandidáta

Vo voľbách roku 2023 bola favoritom ľavicová kandidátka Luisa Gonzálesová, ktorú podporil tak exilový exprezident Rafael Correa, ako aj donedávna väznený Jorge Glas. Kandidátka ľavice však nakoniec neuspela a prezidentom sa pomerne prekvapivo stal podnikateľ Daniel Noboa so ziskom 51,83 % hlasov. Dôvody takého volebného výsledku sú určite komplexnejšie a nie je ľahké ich všetky identifikovať. Jedným z hlavných dôvodov bolo stále čerstvé sklamanie z vlády Lenina Morena a jeho „koperníkovský obrat“ zľava doprava. Opomenúť však nemožno ani neočakávané faktory volieb, najmä vraždu jedného z  kandidátov Fernanda Villavencia z 9. augusta 2023. [20] Ten patril do liberálneho tábora, jeho šance na zvolenie však boli minimálne. Presvedčivo objasniť túto vraždu bude do budúcna náročné, zaujímavé však je, že mainstreamové médiá ihneď prišli s veľmi jednostranným vysvetlením celej udalosti – pokúsili sa ako zodpovedných za  vraždu obviniť drogové kartely, údajne spolupracujúce s ľavicovou opozíciou. A hoci boli tieto verzie podobne divoké ako to, čo sa písalo o Ficovi a Ndrangete na Slovensku 2018, časť najmä mladých voličov ochotne uverila, že aj v týchto voľbách ide skutočne o boj proti mafii.

Pri kritickejšom pohľade je však otázne, čo by mohla Luisa Gonzálesová takouto vraždou tesne pred voľbami získať. Villavenciova smrť jej zjavne nemohla priniesť žiadne výhody – kandidát totiž nemal reálnu šancu na zvolenie a poškodzoval skôr pravicových kandidátov, ktorým odoberal hlasy. Jeho smrť musela však nutne poškodiť práve kandidátku ľavice, pretože Villavencio bol tiež známy ako jeden z „bojovníkov proti korupcii“ v Ekvádore a v minulosti podal aj trestné oznámenie na exprezidenta Rafaela Correu. Od začiatku sa pritom objavovali aj iné vysvetlenia vraždy, hoci na ne mainstreamové médiá príliš nereagovali. Napr. jedno z vysvetlení uviedol Rafael Correa, ktorý  otvorene povedal, že išlo o politickú provokáciu, ktorá mala vrátiť sympatie vládnej moci a zabrániť návratu ľavicových politkov k moci. [21] Nechcem špekulovať o verziách Villavenciovej vraždy, verziu Rafaela Correu však treba brať vážne. Hlavný kandidát pravice Daniel Noboa totiž situáciu využil vo svoj prospech, okamžite vsadil na rolu obete a presvedčil i časť voličov, ktorí by inak zrejme odovzdali hlasy Luise Gonzalesovej.

Spor Ekvádoru a Mexika?

Víťazstvo Daniela Nobou vo voľbách veľmi potešilo tak investorov, ako aj americkú diplomaciu, určite však aj konkrétnych ekvádorských prokurátorov a sudcov. Rozpad kauzy Lava Jato a prepustenie Jorge Glasa z väzenia značne ohrozovalo práve legitimitu tých, ktorí si na danej kauze vybudovali kariéru. Platí to najmä pre vyššie spomínanú „železnú prokurátorku“ Dianu Salazarovú. Tá sa vďaka sláve a popularite, spojenej s odsúdením Jorge Glasa, stala v roku 2019 generálnou prokurátorkou. Fakt, že protikorupčné kauzy, spojené s koncernom Odebrecht, sa ukázali ako zmanipulované, však ohrozoval aj jej kariéru. Po víťazstve Daniela Nobou vo voľbách však nie je pravdepodobné, že by sa seriózne riešilo vyšetrovanie manipulácie trestných konaní v predošlom období, i keď vo vzdialenej budúcnosti k tomu môže prísť. Naopak, Diana Salazarová a spol. získali ďalšie štyri roky na „boj proti korupcii“ a tie sa zjavne chystajú využiť. V posledných týždňoch sa s novou intenzitou spustili ďalšie protikoručné trestné konania.

Najväčšou zaujímavosťou je, že pred niekoľkými dňami sa bývalý ekvádorský viceprezident Jorge Glas ukryl na mexickom veľvyslanectve v Quite. [22] Získal totiž podozrenie, že nová moc chystá jeho opätovné zadržanie a väzbu. Keďže strávil vo väzení päť rokov na základe zdiskreditovanej výpovede kajúcnika z koncernu Odebrecht, zrejme sa rozhodol, že sa už viac nedá zavrieť. O celej záležitosti sa informácie začali objavovať len veľmi postupne: ukázalo sa, že ide o podozrenie zo sprenevery verejných zdrojov určených na obnovu mesta Manabí, poškodeného zemetrasením. Po odchode Jorge Glasa na mexickú ambasádu Diana Salazarová uviedla, že ho vyšetrujú, ale väzobne nestíhajú. [23] Jorge Glas však nemôže opustiť Ekvádor a aj vláda Ekvádoru začala na Mexiko vytvárať nátlak, aby mu neposkytlo azyl.[24] Témou sa bude zaoberať aj ekvádorský parlament.[25] Nová aktivita ľudí okolo Diany Salazarovej však naznačuje, že sa obávajú politických zmien a najmä prípadného revanšu tých, ktorí sa cítia doterajšími postupmi v „boji proti korupcii“ poškodení na svojich právach.

Na záver snáď možno konštatovať, že mnohé politické boje v krajinách Latinskej Ameriky vykazujú spoločnú schému, spojenú so zneužívaním trestného práva, sa stali sa inšpiráciou aj pre iné krajiny sveta.

Článok bol pôvodne publikovaný na www.noveslovo.eu

Článok pôvodne vyšiel na portáli pravnelisty.