Kremeľ rozpútal v USA „Občiansku vojnu“

Bratislava 30. apríla 2024 (HSP/Ria/Foto:Pixabay)

V poslednom čase sa vo svete otvorilo veľa Overtonových okien, dokonca aj o jadrovom armagedone sa hovorí ako o niečom dôverne známom. Stále však existujú tabuizované témy. Hlavnou bolesťou moderných štátov je „predtucha občianskej vojny“, zamýšľa sa Viktoria Nikiforova v novinách Ria Novosti

Práve na tento bod dôkladne pritlačil Brit Alex Garland, autor slávneho románu Pláž a zároveň filmový režisér. Jeho film sa volá: „Občianska vojna“ (v našich kinách sa premieta ako „Kolaps“). A Američania kvôli nemu doslova lezú po stene.

Umelecké kvality filmu nie sú vysoké, ale o tie tu vôbec nejde. Človek si spomenie, ako sa na sklonku Sovietskeho zväzu každú chvíľu objavovali filmy, v ktorých autori prezentovali pálčivú „poslednú“ pravdu, a spoločnosť celé mesiace diskutovala o týchto prelomových poznatkoch.

V Rusku to však boli väčšinou dokumenty – „Je ľahké byť mladý?“, „Aké Rusko sme stratili“, „Takto sa žiť nedá“. Je jasné, že zďaleka nešlo o majstrovské diela, ale vážne rozbúrili verejnú mienku – a celkom presne monitorovali nálady verejnosti v predvečer pádu sovietskeho impéria.

Rovnako je to aj s Garlandovým filmom, ktorý je plnohodnotným pokusom predstaviť si, ako by vyzerala americká občianska vojna. Určite sa nezapíše do dejín filmu, ale v Amerike neexistuje publikácia, ktorá by o ňom nepísala. Pričom to ani tak nie sú recenzie filmu, ako skôr porovnanie toho, čo sa odohráva na plátne, so skutočnosťou.

„Ľudia … „vychádzajú z premietania… šokovaní, vystrašení, rozrušení, s pocitom, že film ako rozbúrené zrkadlo odráža prudké rozdelenie (politické, ideologické a duchovné) v súčasnej Amerike,“ uvádza známy filmový kritik Owen Gleiberman. „Ale ani v najmenšom som sa nebál,“ pokračuje. – To, čo je skutočne desivé, je americká realita.“

„Stretli sme svojho nepriateľa a sme ním my sami,“ znie recenzia v New York Times. Nie, nie, „krvavý rozpad Spojených štátov bude prebiehať úplne inak,“ tvrdí San Francisco Chronicle. Komentárot Joe Matthews najprv obviní Garlandov film z toho, že je „Putinovou propagandou“ (a tu, ako sa ukazuje, Kremeľ stúpil vedľa), a potom jednoducho vysvetlí, že v skutočnosti občianska vojna v USA nebude vyzerať ako bitka armád, ale ako nekonečný a všeobecný masaker na rôznych miestach.

Po uvedení filmu vydala čisto politická publikácia Foreign Policy varovný článok, v ktorom sa píše, že skutočná občianska vojna v USA by mohla zničiť krajinu, zruinovať ekonomiky rozpadajúcich sa štátov, takže takto nepostupujme, ani v prípade, že sa nám výsledok prezidentských volieb nebude páčiť. V duchu hesla „Už to neskúšajte, triky robia profesionáli“.

Tu je veľmi dôležité, že Garland je Brit a môže si dovoliť pozrieť sa na dianie v USA zvonka – a nie bez škodoradosti. Lebo zatiaľ sa nenašiel žiaden americký filmár, ktorý by bol ochotný o tejto vražednej téme niečo natočiť.

Ale aj britský režisér musel byť čo najopatrnejší. Vo filme nie je ani jeden konkrétny detail skutočného celoamerického rozdelenia. Nie je to tak, že by sa Trumpovci postavili proti Demokratickej strane alebo radikálne menšiny proti konzervatívnej väčšine, ale jednoducho tak, že armády Texasu a Kalifornie sa zrazu spoja a pochodujú na Washington, aby zvrhli prezidenta.

Texas je hlboko konzervatívny štát, Kalifornia je agresívne liberálna. Ako môžu ich národné gardy bojovať spoločne, je úplne nejasné a autor sa neunúva s vysvetľovaním. Vo filme sa veľa zabíja, ale opäť sú všetky vraždy dôrazne absurdné: Garlandovi sa podarilo odstrániť z „Občianskej vojny“ všetky náznaky skutočnej americkej konfrontácie.

Z hľadiska žánru ide o road-movie o vojnových korešpondentoch – novinároch a fotoreportéroch, ktorí sa snažia dostať do Washingtonu a zaznamenať posledné slová prezidenta, ktorý sedí v obliehanom Bielom dome a pasívne čaká na smrť. Garland tvrdí, že sa snažil nakrútiť film o ťažkej práci amerických novinárov, ale vyznieva to chabo.

Samozrejme, diváci sa na film nehrnú preto, aby sympatizovali s postavou fotoreportérky Kirsten Dunst. Všetkých oveľa viac zaujíma, čo sa stane vo finále filmu s prezidentom Spojených štátov. A ten je vzhľadom, gestami a spôsobom reči veľmi podobný Donaldovi Trumpovi. V istej sémantickej rovine je teda Pád ríše priehľadným odkazom prezidentskému kandidátovi: nebuď taký populárny, inak sa môžeš dostať do problémov.

Tu sa nám, samozrejme, pred očami rúcajú mnohé tabu naraz. Ešte nikdy sa na amerických obrazovkách tak nezosmiešňovala ich vlastná krajina. Ozbrojené povstanie s masou mŕtvol, vojenská výprava na Washington, hon na súčasného prezidenta – dojem je taký, že Garland zbombardoval všetky americké svätyne naraz. Jednoducho „Takto sa na americký spôsob žiť nedá“.

Tento perestrojkový zápal, s ktorým Američania šíria svoje mýty, treba privítať. Napriek pochybnej umeleckej úrovni filmu si „Kolaps“ nepochybne nájde vďačné publikum vo všetkých krajinách sveta.

Americká kinematografia má upokojovať a očisťovať politické vášne v krajine prostredníctvom demonštrácie hrôzy a utrpenia – presne podľa Aristotelových poučiek. Často však „továreň na sny“ vášne len rozbúri. „Zrodenie národa“ geniálneho D. W. Griffitha sa napríklad stal mocnou propagandou rasizmu a vyprovokoval genocídu černošského obyvateľstva na ďalšie desaťročia. To znamená, že film viedol k masovému vyvražďovaniu.

K čomu Američanov dovedie „Kolaps“ – to budeme môcť vidieť v blízkej budúcnosti. Snáď ešte nikdy nehral výraz „zásobiť sa popcornom“ takými farbami.

Prečítajte si tiež

• Hlavným poučením z poslednej invázie Západu do Ruska je presvedčenie, že teraz má Západ lepšiu šancu
• Rok 2024 môže byť pre USA fatálny
• Signál svetu. USA opäť skočili na tie isté hrable