Moskva 20. apríla 2024 (HSP/ria/Foto:TASR/AP-Boris Grdanoski)
Sergej Lavrov má talent zhrnúť podstatu toho, čo sa deje. Niekedy mu stačí pár slov, ktoré potom “idú k ľuďom”. Nie je známe, či sa tak stane v prípade vyjadrení ministra zahraničných vecí v rozhovore pre tri rozhlasové stanice (vrátane Sputniku), ale jedna veta z neho si zaslúži osobitnú pozornosť, zdôrazňuje Petr Akopov v článku pre Ria Novosti
A Lavrov ju vyslovil hneď na začiatku, keď odpovedal na otázku, či neustále vyhlásenia Západu, že sa nezastaví, kým nebude Rusko strategicky porazené, znamenajú, že vo vzduchu je cítiť zápach veľkej vojny. Minister hneď artikuloval: “Stupňovanie témy porážky Ruska, zdôrazňovanie existenčného významu tejto porážky pre budúcnosť Západu neodráža ani tak bojovú náladu, ako skôr agóniu a hystériu.”
Lavrov potom vysvetlil, že Západ v skutočnosti chápe, odkiaľ fúka vietor: “V rovnakom duchu sa nesú aj ďalšie vyhlásenia: ‘Stratíme svoj vplyv’, ‘Rusko pretvorí svet spolu s Čínou, Iránom, KĽDR, Sýriou’.” To neodráža neistotu, ale práve naopak – ich pochopenie, že prebieha, ako to neváhajú nazvať, “boj” o zachovanie ich hegemónie, ale v skutočnosti prebieha formovanie nového multipolárneho svetového poriadku”.
Niekomu sa slová o “agónii a hystérii” Západu môžu zdať ako preháňanie, inému len úspešné propagandistické vyhlásenie, ale v skutočnosti Lavrov stanovuje celkom správnu diagnózu. Západ sa nezbláznil, naopak, veľmi dobre chápe podstatu toho, čo sa tam deje, navyše je stále presvedčený o vlastnej sile a schopnosti ubrániť si svoju dominanciu, ale na pozadí agónie pravidelne podlieha hystéria.
Agónia existujúceho svetového poriadku, ktorý Západ (ešte nie jednotný, ako v posledných desaťročiach, alebo skôr podriadený anglosaskému vedeniu) budoval po stáročia, svetového poriadku, ktorý zabezpečoval dominanciu a hegemóniu západnej civilizácie. Navyše sa mnohým zdalo, že na dokončenie procesu budovania zjednoteného ľudstva, zjednoteného sveta pod anglosaským vedením, zostáva už len niekoľko krokov. Proces takzvanej globalizácie mal viesť k tomu, že Západ by jednoducho nemal mať súperov, tých, ktorí by ho mohli čo i len potenciálne spochybniť, pretože národné štáty by postupne zanikli, zahalené do siete globálnych korporácií. A práve vo chvíli, keď bola “svetlá budúcnosť zjednoteného ľudstva” tak blízko, všetko začalo zlyhávať.
Zlyhanie sa začalo koncom deväťdesiatych rokov – a jedným z jeho najvýraznejších prejavov bola finančná kríza v roku 2008. Jej ničivé dôsledky pre povesť Západu vo svete sa však dali prekonať, keby Rusko súčasne nezačalo “mútiť vodu”. Rusko, ktoré ešte v roku 2007 ústami Putina deklarovalo svoj nesúhlas s unipolárnym usporiadaním sveta – a potom začalo dôsledne brániť svoje práva a záujmy, sa vrátilo do veľkej hry. Rusko bolo prakticky odpísané ako menšia mocnosť, regionálny hráč, a teraz si zrazu opäť začína nárokovať na formovanie globálnych pravidiel hry.
V skutočnosti sa Rusko spočiatku nezameriavalo ani tak na vytvorenie nového multipolárneho sveta, ako skôr na obnovenie svojho historického priestoru veľkého Ruska. Vtedy, na prelome nultých a desiatych rokov, sa s nim Západ teoreticky ešte mohol dohodnúť, ak by chcel – uznať jeho sféru vplyvu a vzdať sa najmä nárokov na Ukrajinu. Anglosasi však nepočuli vietor dejín a nepochopili smer pohybu – zdalo sa im, že problém Ruska je hlboko druhoradý, netreba mu nič ustupovať a postavenie a vedúce postavenie Západu vo svete ako celku sa vďaka správnemu prestaveniu priorít a spojencov zachová. Západ premeškal čas a príležitosti – ak už nie na upevnenie svojej hegemónie, tak aspoň na spomalenie procesu jej demontáže. Namiesto toho svojimi krokmi len urýchlil proces, v ktorom si zvyšok sveta uvedomil nástup prechodného obdobia, začiatok postzápadnej éry.
Odvtedy sa proces agónie atlantickej dominancie len zrýchlil a po roku 2022 vstúpil do otvorenej fázy. To však neznamená, že v najbližších rokoch nastane smrť (t. j. strata globálnej hegemónie Západu). Tento proces sa môže dokonca o niekoľko desaťročí pretiahnuť, ale definitívne sa stal nezvratným. Práve o tejto agónii hovorí Sergej Lavrov, nielen o pozícii Západu v boji o Ukrajinu.
A práve chápanie agónie vedie k hystérii, pretože Západ sám zvýšil stávky smerom k Ukrajine, vyhlásil víťazstvo Ruska za absolútne neprijateľné a porážku Ukrajiny prirovnal k svojej vlastnej.
Všetky tieto vyhlásenia o tom, že v stávke je osud amerického vodcovstva vo svete, nie sú len daňou obvyklej anglosaskej láske k vznešeným vyhláseniam – menia sa aj na sebanaplňujúce sa proroctvá.
Človek však nemusí byť prorokom, aby predpovedal budúcnosť atlantických ambícií: tie sa skutočne rúcajú, Západ skutočne stráca pôdu pod nohami, banálne mu chýba munícia (a nehovoríme o sile vojensko-priemyselného komplexu, ale o nástrojoch kontroly nad svetom). Samozrejme, hystériou môže na chvíľu zmobilizovať svoje sily a dokonca zmiasť a pomýliť nepriateľa, ale nemôže zmeniť chod dejín ani vôľu Ruska.
Prečítajte si tiež:
NATO rozhodne o osude Odesy s pomocou “proxy armády”
13.4°C
Sobota 
Pondelok 
13.6°C
Pondelok 
Sobota 
16.2°C
15.2°C
.JPG)
